V čase realizácie programu Gemini pripravovali v NASA program letov lodí Apollo s trojčlennou posádkou. Základom programu Apollo boli rakety konštruované Wernherom von Braunom, a to Saturn 1, Saturn 1 B a Saturn 5 (hmotnosť 2900 ton, ťah 3400 ton).

Na základe vlastností rakety Saturn 5 sa ustálila koncepcia Apolla; jedna raketa, veliteľská loď (Command Module - CM), servisný (pomocný) modul (Service Module - SM) a lunárny modul (Lunar Excursion Module - LEM). S raketou Saturn 5 nemal W. von Braun väčšie problémy, zato problémy boli s veliteľským modulom CM a najmä s lunárnym modulom – LEM-om, pretože neboli ešte dostatočné informácie o povrchu Mesiaca. Politici úpenlivo sledovali vývoj a súrili dokončovanie jednotlivých častí, lebo október 1967, t.j. 50. výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR), sa neúprosne blížil (vtedy sa očakávalo vyslanie človeka na Mesiac Sovietmi).


Stojí za zmienku, že firma North American Aviation, ktorá vyrábala CM a SM, ako aj firma Grumman Aircraft Engineering Corporation v Bethpage, kde sa vyrábal LEM, si náležíte strážili svoje výrobné tajomstvá a nechceli, aby im do tvorby týchto zariadení niekto strkal nos. Dokonca nepripustili k tomu ani astronautov, ktorí mali v týchto zariadeniach letieť na Mesiac. Astronauti pri prehliadkach výroby lodí prejavovali svoju pochybnosť, až nespokojnosť ale to výrobcovia nebrali vážne. Pri jednej prehliadke astronaut Gus Grissom položil na špicu lode CM citrón, ako znak svojej nespokojnosti. Astronaut Wally Schirra, veliteľ posádky, sa Grissomovi vyslovil, že na tej lodi niečo správne „nezvoní". To značilo asi toľko, že loď môže prekvapiť množstvom porúch. Pri skúškach častí lode sa ukázal značný počet neočakávaných problémov, a tak dôvera v CM bola narušená od samého začiatku.

Na myse Kennedy pripravili raketu Saturn 1 B na rampe 34 (bez paliva), na jej špici vo výške 60 m umiestnili kompletnú vesmírnu loď, ktorou sa mal 21. februára 1967 uskutočniť prvý skúšobný pilotovaný let. Na tento let bolí určení veliteľ' Gus Grissom, pilot Ed White a pilot Roger Chaffe. Dňa 27. januára popoludní pripravovali previerku ha­varijných postupov (generálnu skúšku). Astronauti v skafandroch nastúpili do lode, pripútali sa na sedadlá, loď sa nepriedušne uzatvorila a vyplnila kyslíkom s tlakom až 1100 hPa.

Celá loď pred štartom bola obklopená tesne priliehajúcim ochranným krytom z panciera, ktorý mal loď chrániť pred aerodynamickými tlakmi pri stúpaní počas pôsobenia ťahu vlastnej rakety. Úlohou simulovaného štartu počítačmi bolo preveriť, ako budú prístroje a systémy fungovať počas skutočného štartu. Pre poruchu na komunikačnom zariadení sa začiatok skúšky presunul až na večerné hodiny. Hneď v začiatku sa ozval výkrik: ,,Oheň v kozmickej lodi!" Vzápätí vyšľahli plamene. Vstupný otvor záchranári nedokázali rýchlo otvoriť, a tak vnútro lode zachvátil oheň. Všetci traja astronauti v kabíne boli mŕtvi, zadusili sa toxickými plynmi v priebehu 10 sekúnd. Bol to zdrvujúci úder pre NASA, pre kolektív astronautov, pre celú Ameriku, ba celý svet. Po siedmich hodinách, keď loď vychladla, vytiahli z nej obhorené telá.

Rok 1967 bol pre kozmonautiku nešťastným rokom, lebo tragédia sa odohrala aj na druhej strane zemegule: 23. apríla tragicky zahynul v lodi Sojuz 1 Vladimír M. Komárov. Je nepochopiteľné, ba až zarážajúce, že pri tvorbe tak náročného technického diela, akým je vesmírna loď, sa pozabudlo na naoko jednoduché veci. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že v CM nebol nijaký hasiaci prístroj, že tlak kyslíka v lodi bol niekoľkonásobne vyšší, ako mal byť, že príklop sa nedal z vonka rýchle otvoriť. Toxické plyny vznikli horením nylonových textílií na skafandroch a rôznych častiach lode a horením izolácie vodičov. Medzi vodičmi sa našiel „zabudnutý" skrutkovač, ktorý kmitaním lode mohol poškodiť izoláciu vodičov a spôsobiť skrat.

Po tejto tragédii vyšetrovacia komisia navrhla asi 1 700 návrhov na zlepšenie, z ktorých sa asi 1 300 aj uskutočnilo. Konečne až potom v NASA a vo výrobných závodoch pripustili k slovu astronautov, ktorí navrhovali celý rad zlepšení, čo viedlo k obnove stratenej dôvery na obidvoch stranách. Astronauti presadili, že pri štarte bude atmosféra zložená zo 40% dusíka a 60% kyslíka, teda nehorľavá ako vzduch, a až pri obehu okolo Zeme sa zmení na čisto kyslíkovú atmosféru.

Gusa Grissoma a Rogera Chaffeea pochovali 31. januára 1967 s najvyššími vojenskými poctami za prítomnosti prezidenta Lyndona Johnsona na Arlingtonskom národnom cintoríne, Eda Whitea na cintoríne Americkej vojenskej akadémie vo West Pointe.

Prvá posádka astronautov ešte pred generálnou skúškou požiadala, aby ich posádka niesla názov Apollo 1. NASA ich želanie vtedy neschválila, ale po tragédii ich požiadavke vyhovela. Tvorcovia vesmírnych lodí CM, SM a LEM pristupovali k ich tvorbe oveľa zodpovednejšie a u robili veľa zlepšení a nedali sa už popoháňať politikmi. Zmeny sa udiali aj na najvyšších miestach NASA, ako aj vo firme North American Aviation. Celý vesmírny program sa posunul najmenej o 14 mesiacov. K upokojeniu širokej verejnosti prispela skutočnosť, že všetko sa robilo pred očami verejnosti. V polovici roka 1968 bola loď Apollo znovu pripravená. Uskutočnili sa ešte tri skúšobné lety bez posádky (Apollo 4 – 9 november 1967, Apollo 5 - 22. január 1968, Apollo 6 - 4. apríl 1968) a až po úspešných skúškach sa prikročilo k letu Apolla s posádkou.

Pôvodne sa plánovalo 20 letov, ale pôvodný program sa nedodržal z viacerých dôvodov ani v plánovanom slede, ani v počte. Posledné tri expedície odvolali ešte v roku 1970 pre nedostatok financií. Pôvodne sa plánovalo s prvým pristátím ľudskej posádky na Mesiaci loďou Apollo 10. Keby sa to nepodarilo, tak to mala uskutočniť niektorá z nasledujúcich posádok - Apollo 11, Apollo 12, Apollo 13 alebo až Apollo 14, pretože v takom náročnom programe sa nič nedalo vopred presne určiť.

Náhla smrť troch astronautov priniesla do spoločenstva astronautov veľký výkričník. S takou tragédiou na Zemi nik z nich ani z vedenia NASA nepočítal. Bola to psychologická bomba najmä pre astronautov a ich rodiny. Astronauti, ktorí mali byť prvými ľuďmi na Mesiaci, zahynuli nie v lietadle, nie vo vesmíre, ale na Zemi.

E. A. Cernan niesol smrť kolegov veľmi bolestivo. Veď to boli jeho najbližší spolupracovníci, s ktorými sa denne stretával. Ťažká úloha čakala v prvých dňoch po tragédii, ale aj v ďalších dňoch tiež jeho manželku Barbaru, lebo byt Rogera Chaffeea sa nachádzal len 38 krokov od ich bytu. Barbare pripadla úloha psychicky podržať Rogerovu ženu s dvoma deťmi. To aj v jej psychike zanechalo nezmazateľnú stopu.