V čase realizácie programu Apollo konštruktéri vyvinuli a použili najmodernejšiu techniku tej doby (počítače, riadiace systémy, kontrolné systémy, komunikačné systémy atď.), pričom vyvinul i mnoho celkom nových systémov s dôrazom na malú hmotnosť. Technické zariadenia v čase ich použitia sú už zastarane, lebo technický vývoj ide míľovými krokmi vpred.

Preto im nebudem venovať pozornosť, skôr sa sústredím v prevažnej miere na pocity a myšlienky ľudí, ktorí sa na misií Apolla zúčastnili, lebo tie zostanú večne živé. Mnohé z nich majú čo povedať súčasným, ako aj budúcim generáciám. Dynamike pristátia prvých (Apollo 11) a doteraz posledných ľudí (Apollo 17) na Mesiaci venujeme osobitnú pozornosť.

Apollo 1 - plánovaný štart 21. februára 1967; astronauti Virgil Grissom, Edwarde White a Robert Chaffee robili v lodi umiestnenej na rakete Saturn 1 B generálne skúšky 27. januára 1967, pričom zhoreli. Dodatočne im udelili čestné poradie Apollo 1, hoci to bolo v časovom poradí tretie Apollo.

Apollo 2 až Apollo 6 - bol i skúšobnými letmi bez posádok. Pri Apolle 6 sa po prvý raz použila raketa Saturn 5, ktorá mala veľké problémy pri štarte.

Apollo 7 - štart 11. októbra 1968, raketa Saturn 1 B, posádka Walter Schirra, Don Eisele a Walter Cunningham. Uskutočnili let okolo Zeme, ako aj prvý čierno-biely televízny prenos a urobili šesť vedeckých pokusov. E. A. Cernan tu bol náhradným pilotom, čo znamenalo, že poletí v misii Apollo 10.

Apollo 8 - štart 21. decembra 1968, let trval 6 dní, použila sa raketa Saturn 5, posádku tvorili Frank Barman, James Lovell a William Anders. Uskutočnili prvý oblet Mesiaca bez LEM-u (so záťažou, lebo LEM nebol ešte dokončený), uskutočnil sa televízny prenos čierno-bielou kamerou, vyhotovili fotografie Mesiaca a Zeme. Na Štedrý deň v TV-prenose vyslovil Lovell „posolstvo pre všetkých ľudí dolu na dobrej Zemi" - čítané z pripraveného nehorľavého papierika len tak pripevneného k časti palubného letového manuálu. Prvé riadky číta Anders. „Na začiatku stvoril Boh nebo a Zem. Zem bola pustá a prázdna a nad priepasťou tieňov bola tma“. Podáva papierik Lovellovi a ten pokračuje: „Svetlo nazval Boh dňom a tmu nazval nocou. Bol večer a bolo ráno, prvý deň“. Lovell posúva papierik Barmanovi: „A povedal Boh: Nahromaďte sa vody pod nebom na jedno miesto a ukáž sa súš“. „Pasáž ukončí vetou: A Boh videl, že je to dobré“. (Čítanie z knihy Genezi s.)

Vo výške 111 až 113 km nad povrchom Mesiaca uskutočnili 10 obletov a fotografovali povrch Mesiaca.

Apollo 9 - štart 3. marca 1969, let trval 10 dní, raketa Saturn 5, posádka James Mc Divitt, Russel Schweickart a David Scott. Astronauti uskutočnili let okolo Zeme aj s lunárnym modulom - LEM­om. Odskúšali odpojenie LEM-u, otočenie CSM 180', pripojenie LEM-u, prechod McDivitta a Schweickarta do LEM-u, opätovné odpojenie LEM-u a po 6 hodinách a 20 minútach samostatného letu pripojenie LEM-u k CSM. Uskutočnili dvadsať obletov okolo Zeme.

Apollo 10 -
štart 18. mája 1969, let trval 8 dní, raketa Saturn 5, posádka Thomas Stafford, John Young a Eugene A. Cernan. Podľa pôvodného plánu mala posádka pristáť na Mesiaci, od čoho sa však upustilo, lebo nebol vyskúšaný pristávací manéver s LEM-om v oblasti Mesiaca.

Loď Apollo 10 sa za necelú 1 a pol minútu dostala na obežnú dráhu okolo Zeme vo výške asi 185 km. Po plánovaných obletoch sa zapnutím motora tretieho stupňa rakety zvýšila rýchlosť asi na 40 000 km/h a už s vypnutým motorom loď letela na rande s Mesiacom.

Cestu ďalších ľudí do blízkosti Mesiacu opísal E. A. Cernan takto:

Keď som sa obzrel na Zem, videl som iba vzdialenú modro-bielu hviezdu. Tam, kam sme sa rútili, nás čakali len hviezdy a večná vzdialená temnota nekonečného vesmíru.

Oblasť, kde ešte pôsobí zemská príťažlivosť, sme opustili 21. mája a od tej chvíle nás začal priťahovať Mesiac. Keď sme sa dostali na jeho obežnú dráhu, tlačili sme sa pri okienkach a prezerali si šedivú krajinu, ktorá pod nami ubiehala. Sledovali sme zvrásnené hory a údolia, brázdy a rokliny. Hľadeli sme na hory, možno na vyhasnuté sopky, ktoré bolí zvonka biele a vnútri čierne. Niektoré krátery malí veľkosť futbalového ihriska, iné dosahovali priemer až päťdesiat kilometrov.

Vzápätí sme po prvý raz v živote zazreli na zakrivenom mesačnom horizonte východ Zeme. Bol to úžasný pohľad! Sledovali sme, ako sa postupne vynára naša planéta: jej výrazné farby ostro kontrastovali s temnotou vesmíru. Pri deviatom oblete sme s Tomom preplávali cez tunel z veliteľského do lunárneho modulu a začali sme sa pripravovať na odpútanie. Moduly sme pomenovali podľa postavičiek z kreslených seriálov: veliteľský dostal meno Charlie Brown a lunárny sme nazvali Snoopy.

Tom sedel v lunárnom module vľavo a ja vpravo. Aby sme sa mohli lepšie vyrovnať s beztiažovým stavom, obaja sme bolí pripútaní k podlahe lanami s pružinami. Museli sme sa spoliehať na blikajúce číslice hlavného riadiaceho a navigačného počítača PINCS, ktorý nám udával polohu. Po pravici som mal ďalší počítač, AGS. Bol súčasťou núdzového navádzacieho systému, ktorý nás mal zachrániť v prípade, že by sa PINGS pokazil.

Pri riadení letu sme sa opierali o údaje z troch gyroskopov napojených na počítač PJNGS. Po jednom hlásení sme v nijakom prípade netúžili: zaseknutý kardan. To by značilo, že sa náš navádzací systém poškodil. V takom prípade by sme sa buď zrútili na mesačný povrch, alebo by sme nenávratne zastali vo vesmíre.

Keď sa otvorili spojovacie západky, trochu nami myklo. John Young opatrne poodletel s Charliem Brownom (CM) od Snoopyho (LEM). Potom sme zapli motory a takisto ako pri skutočnom pristátí sme zostúpili na obežnú dráhu vo výške asi sto kilometrov nad mesačným povrchom.

Našou úlohou však bolo zísť ešte nižšie, aby modul obiehal okolo Mesiaca len štrnásť kilometrov nad povrchom posiatym krátermi. Naša letová výška stále klesala. Mesačná krajina vzdialene pripomínala púšť. Sledovali sme, ako pod nami rýchlo ubiehajú ďalšie a ďalšie krátery. Mali sme pocit, akoby sme leteli nad akýmsi obrovským kobercom. ,,Sme už poriadne nízko," povedal som vzrušene Tomovi.

Hľadali sme, kde by mohli pristáť astronauti Apolla 11. Našli sme pomerne rovné miesto (More pokoja - pozn. autora), ktoré sa podobalo na vyschnuté riečisko. Vyskúšali sme pristávací radar a hľadali stopy podzemného magnetizmu, ktorý by mohol zmiesť navigačný systém. Ani sme sa nenazdali a bolo sa treba vrátiť.

Dolná časť lunárneho modulu, ktorá nás zniesla na nízku obežnú dráhu, sa mala teraz premeniť na miniatúrnu štartovaciu plošinu a vzostupový stupeň mal vyniesť lunárny modul späť na vyššiu obežnú dráhu, kde sme sa malí znova spojiť s veliteľským modulom.

Náš let bol naplánovaný tak, aby sme vyskúšali všetky situácie, s ktorými sa Apollo 11 mohlo stretnúť. Preto sme malí napodobniť núdzovú situáciu a odovzdať riadenie vzostupového stupňa záložnému počítaču AGS. Lenže, keď sme sa pripravovali na odpálenie nitov, ktoré nás viazali k vzostupovej častí, nastala pohroma: Snoopy sa znenazdajky zbláznil. ,,Zasekol sa kardan!" zajačal Tom. Nastal zmätok. Niekto z nás asi nevedomky siahol na nesprávny prepínač.

Zrazu sa celý lunárny modul začal s nami krútiť a metať. Leteli sme rýchlosťou vyše 4 800 kilometrov za hodinu, necelých 14 kilometrov nad skalami a krátermi. „Musíme vypnúť AGS!“ zakričal som. Keď Tom prepol modul na ručné riadenie, chvíľka hrôzy sa skončila rovnako rýchlo, ako sa začala. Trvala osemnásť sekúnd, počas ktorých sme robili nad mesačným povrchom kotrmelce a hlavou nám prebleskol hádam celý život. Keď neskôr Slayton so Shepardom rozanalyzovali celú udalosť, došli k záveru, že keby sme sa bolí oneskorili o dve sekundy, nevyhli by sme sa havárii.

Nebezpečná situácia ma na smrť vystrašila, no na úľavu nebol čas. Okamžite sme zrušili chybné pokyny a našťastie sme ešte včas stihli naštartovať vzostupový motor. Bum! Raketa sa rozrevala a my sme obrovskou rýchlosťou vyrazili nahor. Na druhej strane Mesiaca sme dobehli Charlieho Browna. Keď John dokončil spojovací manéver, začuli sme sladký zvuk západiek - spojenie sa podarilo“.

Po opätovnom spojení LEM-u s CSM a prestupe astronautov sa začal spiatočný let, pričom v oblasti Mesiaca odhodili LEM (ktorý sa stal umelou obežnicou Mesiaca) a 26. mája 1969 pristáli v Tichom oceáne, kde na nich čakala loď Princeton. Bola to prvá vesmírna posádka, ktorá vystúpila z lade oholená.

Na palube Apolla 10 po prvýkrát použili farebnú televíznu kameru, ktorá umožnila vidieť farebnú krásu Zeme z ďalekého vesmíru. V televíznom prenose komentátor Cernan povedal tieto nezabudnuteľne slová: „Musíme sa poštipnúť a potichu si položiť otázku, kde sa nachádzame, keď pozeráme na Zem, na najkrajšiu hviezdu na nebi. Je krásna, pretože je to hviezda, ktorej rozumieme. Je to ľudstvo, rodina, láska a život. Vidíme ju od pólu, ako sa otáča a nič ju nedrží. Pohybuje sa tmou, ktorá je za hranicami nášho myslenia. Keď slnečné svetlo žiari cez čiernotu priestoru, je čierne. To na čo pozeráme, nazývame vesmír, ale je to vlastne nekonečnosť vesmíru. Pozeráme na niečo čo nazývame priestor, ktorý nemá konca, čo sa nachádza v čase, ktorý nemá tu význam. Planéta nazývaná Zem patrí takisto do tejto temnoty. Ale ona svieti, lebo na ňu dopadá slnečné žiarenie. Tma neprekáža jej kráse, pretože jej dáva život“.
Posádka Apolla 10 uskutočňovala veľa vedeckých experimentov a najmä fotografovala rôzne možné pristávacie plochy pre ďalšie misie. Vytvorila podmienky na úspešné pristátie prvých ľudí na Mesiaci v Apolle 11.

Po návrate na Zem posádku Apolla 10 celá Amerika vítala ako hrdinov. E. A. Cernan, nasýtený obdivom spoluobčanov, bol zvedavý, ako ho doma privíta rodina - manželka a najmä 6-ročná dcérka Therese (Tracy). Keď sa objavil vo dverách, vrhla sa mu do náručia, objala ho okolo krku a povedala: „Otecko, kedy pôjdeme na ryby?" Vtedy si uvedomil hodnotu svojich skutkov. Všetko, čo urobil, čo dosiahol, pre detskú dušičku nič neznamenalo.