Apollo 17: Nosnú raketu Saturn 5 s loďou Apollo 17 inštalovali na rampe 34A dňa 28. septembra 1972. Do plánovaného štartu 6. decembra 1972 zostávalo dosť času na to, aby dokonale preskúšali všetky systémy.

Prípravy na štart prebiehali podľa plánu. Astronauti Eugene A. Cernan - veliteľ, Dr. Harrison H. Schmitt - veliteľ LEM-u a Roland Evans - pilot CM prišli autobusom k výťahu pri rakete už v stredu 6. 12. 1972 večer 19.00 h. Hneď zaujali svoje miesta v CM. Štart bol naplánovaný na 21.53 h. Bol to prvý štart Apolla v noci a prvá posádka, ktorá mala so sebou vedca - geológa Dr. Harrisona H. Schmitta. CM dostal priliehavý názov Amerika, LEM zasa pomenovali Challenger (Prieskumník).

Odpočítavanie času beží v ·plnom prúde; plnia sa nádrže prvého stupňa, druhého stupňa a tretieho stupňa. Až 2 minúty 47 sekúnd pred plánovaným štartom vypovedá službu automatické časovacie zariadenie - TCS. Starý počítač RCA-110A v štartovacom kontrolnom stredisku nevydal príkaz na začatie tlakovania kyslíka v nádrži tretieho stupňa z pozemných zásob. Po signalizácii dáva operátor na to pokyn ručným tlačidlom, vďaka čomu operácia beží podľa predpisu. Lenže tento ručný pokyn TCS neeviduje, preto automatické časovacie zariadenie prerušuje všetky operácie tridsať sekúnd pred štartom. Šéf štartu Walt Kapryan nariaďuje znovu začať odpočítavanie, ktoré sa vracia do času T-22 minút.

Teraz treba podchladeným héliom prefúknuť motory prvého a druhého stupňa rakety. Súčasne sa motory ochladzujú kvapalným vodíkom, aby sa v nich počas spaľovania paliva nevytvárali bubliny, ktoré by mohli spôsobiť narušenie pravidelného chodu. Na povrchu ochladených motorov sa vytvorila námraza ľadu, ktorý treba rýchlo odstrániť ofukovaním teplým suchým dusíkom, čo trvá najmenej pol hodiny.
V čase 22.58 h dáva Kapryan príkaz na nové odpočítavanie od okamihu T-22 minút. V čase 23.12 h, čiže v T-8 minút odpočítavanie znovu zastavuje na 15 minút. Potom znovu predlžujú zastavovanie o ďalšiu štvrťhodinu.

 

Napätie v stredisku, v CM, ako aj v skupine novinárov neustále vzrastá. Konečne v 00.25 h, čiže po polnoci, sa číslice súvisiace so štartom dávajú do pohybu a Apollo 17 v čase 00.33 h (východoamerického času 06,33 SEC) po asi troj­hodinovom oneskorení konečne štartuje.

Diváci na Myse Kennedy, na Floride a na Bahamských ostrovoch, ako aj televízni diváci na celom svete majú jedinečný, najrôznejšími farba­mi žiariaci obraz štartu - jediného štartu Apolla v noci.
Po štarte let Apolla 17 prebieha normálne. Po zapá­lení druhého stupňa sa dostáva loď na tzv. parkovací u dráhu okolo Zeme (169 až 178 km). Po troch obletoch sa na povel z Houstonu zapáli I motor tre­tieho stupňa rakety, ktorý udelil lodi druhú kozmickú rýchlosť, vytrhne ju z kruhovej dráhy a vrhne ju do neko­nečného vesmíru smerom k Mesiacu.

Jej rýchlosť sa vďaka zemskej gravitácii neustále zmenšuje. V sobotu pred polnocou houstonského času Apollo 17 vstúpilo do gravitačnej sféry Mesiaca, čím sa jeho rýchlosť postupne zväčšuje asi na 8000 km/h. Pri oblete na odvrátenej strane Mesiaca a po obrátení lode LEM - CM - SM o 180°, t. j. dýzou SM dopredu, sa zapnutím motora SM rýchlosť lode znižuje asi na 3 600 km/h, čím sa loď dostáva najskôr na eliptickú, potom pri ďalšom obehu na kruhovú obežnú dráhu okolo Mesiaca (100 až 130 km).

Priblížme si dynamiku drámy posledného pri­stávania ľudí na Mesiaci v minulom tisícročí.

Miesto pristátia posádky Apolla 17 je doteraz najnáročnejšie. Je to asi 13 km široké údolie na úpätí pohoria Taurus - Littrow (Taurus je pohorie v Turecku, Littrow bol rakúsky matematik a as­tronóm v 19. storočí). Taurus dosahuje výšku asi 2500 m. Ostrieľaný pilot E. A. Cernan, ktorý pilo­tuje LEM, má veľmi ťažkú úlohu. Musí preletieť po­nad pohorie Taurus - Littrow a vzápätí zostúpiť do údolia širokého asi 13 km, do Údolia opustenosti v oblasti mnohých kráterov. Sledujme tieto dra­matické chvíle prostredníctvom rozhovoru medzi Houstonom a posádkou LEM-u - Chal lengera. Schmitt: „To je hodne ostré! Stačíš to vybrať?"

Cernan prikyvuje a strmo sa rúti dolu. Má čo robiť, lebo terén aj v údolí je veľmi členitý, plný kráterov a skál, ktoré musí obísť. Vzhľadom na predpokladanú zložitosť pristávania Challengera plánovači pridali viac paliva a vybrali televízny spojovací kábel (takže nebolo možné sledovať pristávací manéver v televízii).
Vďaka Cernanovmu pilotnému majstrovstvu zostalo ešte paliva na 21 sekúnd.

Challenger pristál 11. decembra v 13.55 h houstonského času (20.55 SEČ) mimoriadne presne, len 80 m na juh a 200 m na východ od plánovaného miesta.

Cernan: 11Houston1 môžete povedať Amerike, že Challenger je pri Taurus - Littrowe. 11

Po tomto výroku sa napätie pilota uvoľnilo. Cernan: „Dával som bacha na veľké kamene, aby som do nich netrafil. Na nič iné mi nezostal čas. Ale mohli sme sa ešte dosť dlho vznášať nad údolím a hľadať lepšie miesto na pristátie".
Geológ Schmitt úpenlivo sleduje terén cez trojuholníkový priezor, chytá sa ho nadšenie a tvrdý vedec je na mäkko, začína sa rozplývať.

Schmitt: ,,Je to najšťastnejší okamih môjho ži­vota ... Podívaj sa na ten šuter vonku! Nie je báječ­ný?! Gene, daj mi teraz pokoj z odpočítavaním! ... Houston, on mi nenechá ani mrknúť z okna!"

Ako som už uviedol pri Apolle 11, ihneď po pristátí LEM-u na Mesiaci musí posádka preskúšať všetky systémy pre prípadný neplánovaný rýchly návrat, čo trvá obidvom astronautom plné dve hodiny. Až potom sa astronauti oblečú do skafan­drov a pripravia sa na prvú prechádzku.

Cernan: „Pristáli sme vo veľmi plytkej prelia­čine, je to ako podnos na obed. To je tiež dôvod, prečo sedíme trochu nachýlení. Myslím, že tu nie je jediné miesto bez štvormetrového krátera".

Podvečer vychádzajú z LEM-u. Jedenásty a dvanásty pozemšťan vstupujú na povrch Mesiaca. Veliteľ výpravy Apollo 17 E. Cernan sa pripravuje na prvé historické slová.

Cernan: ,,Tieto prvé kroky Apolla 17 patria tým, ktorí ho jeho posádke umožnili."
Schmitt: „Bože, tu je nádherne! Ľudia, tých minerálov! Ak som niekde videl geologický raj, tak je tu!"

Po prvých krokoch na Mesiaci musia as­tronauti otvoriť garáž, vytiahnuť elektromobil Rover a skompletizovať ho, umiestniť naň dážd­nikovú televíznu anténu, čo trvá asi hodinu.

Až potom môžu ľudia na Zemi sledovať posled­ných astronautov na Mesiaci. Slávnostne vztýčia americkú zástavu. Nasleduje plnenie na minúty naplánovaného programu. Z dolnej časti LEM-u vykladajú časti automatickej geofyzikálnej stanice ALSEP 17, odnášajú ich asi 100 mod Challengeru a tam stanicu inštalujú. ALSEP 1 7 má celý rad no­vých prístrojov, a to:

  • gravimeter; prístroj na zisťovanie nerovno­mernosti povrchových štruktúr; pomocou neho možno zistiť hĺbku základov horstiev a zachytá­vať hypotetické gravitačné vlny z vesmíru,
  • detektor mikrometeoritov a vyvrhnutých častíc prachu,
  • hmotnostný spektrometer na meranie veľmi riedkej mesačnej atmosféry,
  • vysielač SEP na zisťovanie elektrických vlastností hlbín Mesiaca.

Detektor kozmického žiarenia je tu po druhý­krát. Súbor na registráciu tepelného toku po tretíkrát, ale posádka Apolla 16 ho neuviedla do činnosti, a nechýbal tu ani seizmometer na registráciu mesačných otrasov. Celý komplex stanice ALSEP 17 má živiť najmenej rok elektráreň SNAP, vybavená rádioizotopmi plutónia.

Astronautom Cernanovi a Schmittovi naplánovali najdlhší pobyt na Mesiaci (tri dni a tri noci), ale aj najrozsiahlejší program. V oblasti, kde pristáli, absolvovali každý deň jednu vychádzku okolo kráterov, ktoré na Zemi nazvali osobitnými názvami. Na dlhšie vychádzky použijú vozidlo Rover, ktoré šoféruje Cernan, a na kratšie sa vydávajú pešky. Práve sú na prvej vychádzke.

Cernan: „Počkaj Jack, zastav! Venuj mi 30 sekúnd a podívaj sa na Južný masív! Uvidíš Zem!"
Schmitt: „Čo, Zem?"
Cernan: „Len sa podívaj!"
Schmitt: „Aha, už vidím. Keď takto vidíš jednu Zem, uvidíš vlastne všetky Zeme ..."
Cernana pohľad na otáčajúcu sa guľatú farebnú krásavicu Zem chytá za srdce a začne spievať americkú ľudovú pesničku: „Šťastný, šťastný je mesiac máj ..." To obmäkčí aj tvrdého geológa a pridáva sa k nemu. Znie dvojspev, aký tu doteraz nikto nespieval. Ostrí chlapíci sa zmenili na rojkov. To sa však ľuďom v Houstone veľmi nepáči, preto zakročia.
Houston: „ Páni, páni! Po prvé je teraz december, ak to neviete, a po druhé, máte oneskorenie. Pohnite kostrou!"
Ciťák sa skončil. Astronauti rozbaľujú prístroje ALSEP-u 1 7, pripájajú káble a doháňajú čas. To si vyžiada zvýšenú námahu. Potia sa v tvári, klima­tizácia skafandra beží naplno a berie si viac vody, ako má brať. Cernan vŕta otvory do hĺbky 2,5 m, do ktorých vkladá sondy na meranie úniku tepla z vnútra Mesiaca. S vŕtaním sú problémy, ale úloha sa splniť musí.
Cernan: „Konečne ide dovnútra! Au, au! Teraz som narazil na nejaký kameň. Musím dať pozor a veľmi netlačiť. Každú chvíľu to vojde do mäkšieho materiálu. Nie! Teraz som zasa v niečom tuhom. .. Keby ste, chlapi, vedeli, ako z toho bolia prsty!"
Schmitt: ,,Fuj, to som sa nadrel,"- uľavuje si, keď dokončil vyrovnávanie gravimetra.
Tretiu dieru Cernan vŕta asi o 15 metrov ďalej. Nemôže vytiahnuť rúrku so vzorkami navŕtaných hornín. Opierka sa zaborila do prachu a Cernan padol na brucho.
Houston: ,,Tomu sa hovorí pohodlie ... To sa každému nepodarí, aby mohol pri práci ležať!"
Cernan: ,,Hej, Bob, ten komentár si nechaj až na potom, áno?! Myslím, že táto rúrková vzorka získa patričné uznanie!"

Do vyvŕtanej diery vkladá sondu na meranie toku elektrónov. Cernan a Schmitt si medzi sebou vymieňajú slová, za čo ich Houston oklasifikoval ako najuvravenejšiu posádku na Mesiaci.

Roland Evans, pilot CSM-Amerika, po oddelení Challangeru musel CSM naviesť na vyčkávaciu dráhu okolo Mesiaca vo výške 1 00 až 1 30 km. Neustále pritom sleduje mesačný povrch, najza­ujímavejšie časti fotografuje a kontroluje činnosť prístrojov. Loď Amerika má ešte jednu špeciálnu úlohu - zistiť, či pod povrchom Mesiaca sa ne­nachádzajú vodné zdroje v tvare zmrznutých hrudiek. Zisťuje sa to vysielaním elektromagne­tických vín až do hĺbky 1500 m, ktorých odraz sa analyzuje. Bohužiaľ, nič nenaznačuje, že by tam bola stopa po vode v akejkoľvek forme (v oblasti blízko mesačného rovníka).

Potom obidvaja prieskumníci idú Roverom na malú vychádzku. Podľa plánu mali prísť až ku kráteru Emory, 2300 m od miesta pristátia. Montáž ALSEP-u ich zdržala a pri práci spotrebovali viac vody zo svojho zásobníka. Preto ich z Houstonu v MSC usmerňujú: „Chlapci, mali by ste vychádzku skrátiť! Postačí, keď dôjdete na polovičnú cestu ku kráteru Stena. Aspoň vám zostane čas na zbiera­nie vzoriek". Cernan riadi Rover a len čo prešli niekoľko desiatok metrov, Cernan geologickým. kladivom náhodne zachytil pravý blatník Rovera a ten sa odtrhol.

Cernan: „To musíme opraviť! Inak bude ko­leso pri jazde na šoféra vrhať prach. Čo s touto dierou? Postačí ju zalepiť izolepou, lebo izolepa sa hodí na všetko." Zalepia blatník a pomaly sa rozbiehajú. Musia byť veľmi opatrní, lebo rôzno­rodý terén im neumožňuje dobrý výhľad. Každú chvíľku zastavujú, aby zmerali signál vysielača SEP z ALSEP-u 17, pomocou ktorého hľadajú kryštáliky zmrznutej vody. Sto metrov pred valom kráteru Steno zostávajú stáť. Zosadajú a zbierajú vzorky hornín, vŕtajú do hĺbky. Navŕtali už 17 dier a získali 13 kg vzoriek. Vracajú sa naspäť rýchlosťou až 11 km/h. Prilepený blatník však nevydržal natriasanie na neupravenom povrchu Mesiaca a znova sa odtrhol. Cernan sa brodí Roverom medzi kameňmi a snaží sa vždy nájsť nejakú vyvýšeninu, aby sa podíval, kadiaľ môže ísť. Zakrátko dôjdu k LEM-u. Vykladajú vzorky z Rovera, ukladajú ich do kaziet a tie jednoduchou lanovkou dopravia do LEM-u. Cernan vstupuje do kabíny LEM-u a vyzlieka si skafander, ktorý je zaprášený od zadného pravého kolesa Roveru.
Cernan: ,,Konečne doma! Nenávidím toto čierne svinstvo. Bude trvať týždeň, kým sa ho zbavíme. Zaváňa skoro ako pušný prach."
Schmitt: ,,Jeden perný deň je za nami!"

Ten perný deň trval skoro 24 hodín. Astronauti boli z toho 7 hodín 12 minút na povrchu Mesiaca. Prešli 3,5 km a ďalšie dva kilometre najazdili, čo ich značne unavilo. Len čo sa najedli, ihneď zaspali. Nečudo.
MSC v Houstone rozhodne, že astronautov nechajú spať o hodinu dlhšie. Budia ich Wagnerovou Jazdou Valkýr z opery Prsteň Nibelungov. Špecialisti zatiaľ hľadali riešenie, čo s odtrhnutým blatníkom. Úlohy sa ujíma John Young (Cernanov spoluúčastník pri lete Apolla 1 O) a návrh aj vyskúšal vo vodnom bazéne. Potom odovzdáva direktívy.

Houston - Young: ,,Štyri mapy zo syntetic­kej látky zlepíte ešte v kabíne! Von si so sebou vezmete svorky, ktoré používate na pripevnenie svietidiel! Pomocou nich pripevníte k Roveru ten nový blatník."
Young opravu blatníka uskutočnil za dve minúty. Cernan a Schmitt zápasia s touto operáciou až sedem minút.

Po chirurgickom zásahu na Roveri naháňajú zmeškaný čas a putujú podľa plánu na západ. Z ľavej strany obchádzajú menšie krátery Camelot a Horatio. Ked prešli južný cíp pláne Tortilla, otočili sa na juhozápad. Po prvýkrát zastavujú, aby umiestnili 3 kg výbušniny (ktorú po ich odchode z Mesiaca odpália z Houstonu), otrasy ktorej zaznamená seizmograf (podľa nich určujú hrúbku kôry Mesiaca). Druhou zastávkou je okraj prašného poľa pri kráteri Nausen. Za 70 minút majú za sebou 9 km rýchlosťou až 11 km/h. Ďalšou ich úlohou je preskúmať Južný masív pohoria Taurus - Littrow. Boria sa cez záveje prachu do kopca. Kráča sa im ťažko, lebo idú akoby po ľadovci - skoro pri každom kroku sa šmýkajú.

Houston: ,,Vzali ste so sebou kazety na vzorky?"
V tom okamihu sú obidvaja astronauti v skafandroch v zábere na televíznej obrazovke (čo si však neuvedomujú).
Cernan sa zarazil, lebo kazety na vzorky zabudol v LEM-e. Schmitt ho za to „obšťastnil" takými lichotivými výrazmi, že spojár, ktorý v Houstone zapisoval, namiesto nich zapísal samé bodky (Schmitt tak prekonal Cernana vo vesmírnych nadávkach z Apolla 10 a Younga z Apolla 16).

V zbere vzoriek ďalej mlčky pokračujú. Cesta z kopca priam láka na klokanie skoky. Schmitt ako prvý skáče znožmo a darí sa mu, za ním nasleduje aj Cernan. Čas neúprosne beží, treba sa vracať domov. Pri spiatočnej jazde astronauti zastavujú ešte na niekoľkých miestach, kde zberajú vzorky. Pri kráteri Laura stratil Schmitt rovnováhu, padá dolu, vzápätí sa odráža obidvoma rukami a chvíľu trvá, než získa rovnováhu. To vidia v Houstone a spojár prejaví škodoradosť.

Houston: „Haló, Jack, nechaj to! ... Máš nové angažmán. Práve volali z Houstonskej baletnej spoločnosti1 že ťa okamžite berú!"
Ľudia nestrácajú zmysel pre humor ani v takýchto extrémne náročných chvíľach, a to pôsobí ako balzam na dušu.
Keď pristávajú pri kráteri Shorty, vodič Rovera je vo vytržení.

Cernan: ,,Ľudia, tá mašina je fantastická! Pri jazde dolu zo svahu južného masívu som z nej vytiahol 17 km/h ..."
Schmitta to nijako nevzrušuje, lebo jeho geologické oči úpenlivo sledujú okolie krátera Shorty, ktorom sa predpokladá, že by mohol byť, na rozdiel od iných, pozostatkom sopky.
Schmitt: „Houston! Máme tu obrovský balvan z popraskanej horniny. Priamo na vale krátera, hneď vedľa Rovera. Vypadá to na jemne bublinatú verziu klinopysoxenového gabra. Ten systém puklín bude asi dosť dobre viditeľný na sním­kach!"

Houston: „Dobre, dobre ... Lenže my by sme potrebovali, aby si vyčistil SEP od prachu ..."
Schmitt: ,,Áno, dobre ... Gene! Čo tam máš?"
Cernan: ,,Nič. Počkaj okamih. Nie je to nejaký obraz? Už raz ma to poplietla ..."
Schmitt: ,,Nie! To je pomarančová pôda!"
Cernan: „Áno. Ale nehýb sa, kým si ju neprezriem!"
Schmitt: „Už si ju aj tak zvíril nohami. je pomarančová!"
Cernan: „Ešte chvíľku strpenia. Zdvihnem tienidlo ... (Tienidlo skafandra, ktoré chráni oči pred prudkým slnečným svitom - pozn. autora). Je stále pomarančová!"
Schmitt: „Naozaj! To je vtip. Pomarančová!"
Houston: „Zaznamenávam! Lenže by ste sa mali poponáhľať".
Schmitt: „Nebláznite mi ho! Už je to skoro polovičný cvok."
Cernan medzitým hrabe v pôde rukami ako pes prednými nohami.
Cernan: „Studenú sprchu! ... Športovci! Mám rekord v hrabaní v priekope. A tá farba! Myslím, že ten, kto má farebnú televíziu, to môže vidieť".
Schmitt: „Nikdy by som nečakal, že na Mesiaci bude pomarančová pôda, Gene".
Cernan: „Už je to tak, Jack! Vypadá to ako oxidovaná púštna pôda. To je ono!"
Astronauti sa nadchýnajú, že objavili stopy po sopečnej činnosti sopky Shorty.
Houston: „Mládenci! Vedátori od vás chcú rúrkové vzorky! Lenže vzniká problém s časom! ... Blížite sa ku kritickej hranici pre peší návrat v prípade poruchy Rovera. Bude to o pár minút... Prakticky o nula minút. Počuješ, Jack?"
Schmitt: „Ak som niekedy videl klasické haló okolo vulkanického krátera, tak je to toto ... Je eliptické, rozčlenené na zóny. Tu je ešte jedna vzorka, ktorú nemáme - ten žltší materiál je zo strednej časti".
Cernan: „Ešte sa pozrieme na tento balvan. Je to ten, čo vidíte v televízii. Zoberiem aspoň nedo­kumentovanú vzorku toho sopečného skla ..."
Houston ich núti k návratu.
Cernan: „Dobre, Bob! ... Ja viem. O sedem minút... Veď už ideme. Zbohom, pomarančová pôda!"

Astronauti pri kráteri Victory umiestňujú ďalšiu výbušnú nálož. Zastavujú sa pri kráteri Camelot, ale po pomarančovej pôde už ani stopy. Počas druhého dňa na jazdili 19 km, nazbierali asi 40 kg vzoriek a vychádzka trvala 7 hodín 37 minút.

Houston žiada pilota Evansa, obiehajúceho okolo Mesiaca v CM-Amerika, aby pozrel, či v okolí krátera Taurus - Littrov nie je nejaká pomarančová pôda. Evans potvrdzuje, že pomarančová pôda sa nachádza len v okolí krátera Shorty.

Vo štvrtok ráno (tretí deň na Mesiaci) sa vydávajú astronauti na 3,3 km vzdialený ciel, severne od LEM-u k Severnému masívu. Cernan spoľahlivo riadi Rover na členitom teréne a zastavuje na okraji úzkeho údolia pod Severným masívom. Zaparkuje pred veľkým balvanom, ktorý Schmitt pomenoval Rozštiepený kameň. Schmitt oboznamuje televíznych divákov doma na Zemi:

Schmitt: „Vyzerá to ako anorthositické gabbro. Sú tu veľké inklúzie materiálu bez bublín. Južná polovica je v heterogénnej textúre. Ide buď o nejaké rekryštalizované brekcie, alebo tá anorthositická magma nachytala na seba spustu prímesí. Táto druhá možnosť sa mi vidí pravdepodobnejšia. Ak to porovnáme so zastávkami na druhej strane pri Južnom masíve, majú tu horniny oveľa komplikovanejší charakter prímesí, ich usporiadanie a vôbec všetko, čo vidím okolo. Podľa mojich predstáv - ale to je len teória - pri nejakom veľkom impakte vytryskli roztavené horniny do okolia. Potom dopadali na svahy Severného masívu, tam sa na ne nalepili povrchové vrstvy a celá zmes postupne stuhla".
Cernan: ,,Jack! Tak už dosť! Kto ťa má počúvať! ... Pod, vylezieme o kúsok vyššie a urobíme panoramatické zábery".

Keď prišli vyššie, otvoril sa pred nimi nádherný výhľad. Dokonca odtiaľto vidia okolie kráterov sopiek Laura a Shorty. Aj títo vysoko trénovaní muži s prísne racionálnym myslením sú nadšení výhľadom, ktorému sa však nemôžu veľmi oddávať, lebo aj tu treba nazbierať kúsky hornín.

Pozdĺž Severného masívu idú na východ asi 800 m. Po štvrťhodinovej zastávke smerujú na juhovýchod do oblasti zvrásnených útvarov, vzdialených o ďalších 2 300 m.