Cernan: „Vyzerajú ako tvár starého storočné­ho človeka ..."
Schmitt: „Nie je tu nič len prach".
Pokračujú ďalej na juhozápad veľkým oblú­kom ku kráteru Van Serg v domnienke, že by to mal byť čerstvý impaktový kráter - stopa po nedávnom dopade meteoritu.
Chvíľu trvá, než nájde Cernan rovnejšie miesto na zaparkovanie Rovera. Plných 40 minút zbierajú horniny.

Čas neuveriteľne letí, poslednú potulku musia ukončiť, lebo im zostáva zásoba kyslíka len na návrat k LEM-u. Urobili posledné zábery, premiestnili vzorky hornín do LEM-u. Nastal okamih záveru ich pobytu na Mesiaci, a teda lúčenie.

Cernan upozorňuje, že na stene v spodnej časti Challengeru je nápis: „Na tomto mieste sa skončil prvý prieskum Mesiaca človekom v decembri R. P. 1972. Nech mier, s ktorým sme prišli, sa zobrazí v živote všetkých národov na Zemi!"
Aj geológ zvážnel a s horninou v ruke sa obracia k televíznym divákom a najmä k výprave mladých ľudí zo 69 krajín sveta, ktorí prišli do MSC v Houstone.

Schmitt: „Tento kameň sa skladá z úlomkov skupiny hornín najrôznejších tvarov, veľkosti a farieb. Všetky sú dohromady spojené v celok, ktorý tu ležal a žil veľmi mierumilovným spôsobom. Až sa tento kameň ocitne na Zemi, radi by sme dali z neho po kúsku všetkým krajinám na celom svete ako symbol súladu a mieru do budúcnosti ... Koniec programu ApolIo znamená, že sa nateraz privierajú dvere. Ale nádeje budúcnosti spočívajú v mladých ľuďoch, ktorí sa učia žiť a pracovať spoločne".

Cernan: „My sme povinní poďakovať sa tisícom pracovníkov v priemysle, ktorí sa zaslúžili o to, že projekt ApolIo, projekt výskumu Mesiaca človekom, sa mohol úspešne zakončiť".
Cernan odváža Rover asi 1 00 m na východ od LEM-u, kúsok od stanice ALSEP 17. Pri poslednom zábere sa s ním lúči ako s človekom.
Cernan: „Toto je jedna z najlepších mašiniek, ktorú som mal to potešenie riadiť".
Schmitt sa pokúša správne nastaviť gravimeter, ale sa mu to nepodarí. Nakoniec vyberá neutrónovú sondu.
Cernan: „Ty nerobíš nič iné! Vsadím sa o krk, že máš ešte nejaký ten ,šuter' vo vreckách".
A bola to pravda.
Cernan: „Keď teraz robím posledné kroky na Mesiaci, dúfam, že nebudú posledné nadlho a že budúcnosť ukáže, že dnešok ukul ďalší vývoj ľudstva. My opúšťame Mesiac a Taurus - Littrow v mieri, tak ako sme sem prišli. Nech tí, ktorí sa sem vrátia, prídu v mieri a pokoji pre celé ľudstvo! Nech má posádka Apolla 17 šťastnú cestu domov!"

Potom astronaut Cernan zanecháva poslednú šľapaj doteraz posledného človeka na Mesiaci a do mesačného prachu napíše TDC- iniciály mena svojej jedinej dcéry Tracy. Astronauti vstupujú do LEM-u a po vykonaní nevyhnutných opatrení pripravujú sa na spánok. Po pernom treťom dni im odpočinok padne vhod. Ráno vstávajú o štvrťhodinu skôr, ako ich mal v pláne budiť Houston z MSC a obidvaja spievajú „Dobré ráno prajeme vám". MSC im posiela ústrednú melódiu z filmu Rok 2001 - Kozmická odysea, ktorá ich pookriala na duši.

Schmitt potom začal recitovať svoju vlastnú parafrázu na slávnu báseň Clementa Moorea Bola noc pred Vianocami:

Bol týždeň pred Vianocami
a v tichu ležal LEM.
Aj veliteľ- aj Cernan -
spal spravodlivým snom.
Aj vzorky uložené
na miesto zo starostlivosti
snili, že skoro budú
skúmané v bezpečí.
Cernan i ja vo svojej čiapke
na lôžkach zvinutí
sme priali mozgom krátke
mesačné zdriemnutie.
Tu náhle na spojení
prepukol jakot a krik.
Ja vyletiac z lôžka k oknu
na malý okamih.
Išlo Slnko do kráterov
odrážajúce sa v nich,
že celý terén vôkol
sa blýskal ako sneh.
Ja zostal oslnený
vianočným zjavením.
Miniatúrny Rover
so slabým záprahom
tam malý starý kočiš
tak dobre známy hnal.
Poznal som Mikuláša,
bez toho, aby som zaváhal.

 

Schmitt: „Viete, ľudia vždy hovorili, že by do vesmíru mali lietať aj básnici".
Cernan: ,,Ako som tak počúval, mám dojem, že sa to ešte nestalo ... Pod, nech radšej pripravíme Challenger na štart!"
Povrch Mesiaca opúšťajú asi o hodinu, v 16.55 h houstonského času (23,56 SEČ), po 75 hodinách pobytu na jeho povrchu, vo štvrtok 14. decembra 1972.
Posádka Apolla 17 dosiahla na Mesiaci abso­lútne rekordy:

Cernan najazdil Roverom 35,8 km, dosiahol maximálnu rýchlosť až 18 km/h. Astronauti urobili tri výstupy: 7;12 h, 7;37:22 h a 7;14:38 h, čiže mimo LEM-u pobudli 22 hodín 4 minúty. Priniesli so sebou doteraz najviac - 115 kg vzoriek mesačných hornín a urobili 2120 snímok.

Challenger odštartoval normálne k CSM­ America, ale spojil sa s ňou až na tretí pokus. Astronauti preniesli všetky horniny do CM. Potom zo skafandrov otriasli mesačný prach a vyzliekli ich. Po prekontrolovaní všetkých prístrojov v lodi zatvárajú priechod do LEM-u a odhodia ho tak, aby padol na povrch Mesiaca do oblasti Južného masívu, asi 9 km od miesta, kde zostala jeho spodná časť.

Na pokyn vedcov z Houstonu pri oblete okolo Mesiaca v CSM starostlivo sledujú povrch, najmä jeho pomarančovú farbu.

Schmitt: „Je tam skupina malých kráterov, na prvý pohľad impaktných, a verte mi alebo neverte, sú obklopené pomarančovými vyvrelinami. Vytvárajú kontrast so sivohnedou farbou okolitého materiálu. Jeden ukážkový je práve pred nami, iný o kúsok ďalej vypadá ako sopečný kužeľ; ale je tiež pomarančový. A tu je ďalší - pomarančovo­červený. Všetky sa mi javia ako impaktné."

Houston dáva povel na odpálenie dvoch z ôsmich náloží výbušnín, ktoré Cernan a Schmitt inštalovali na povrchu Mesiaca. Vzniknuté explózie zachytávajú seizmografy a jednu aj kamera na Roveri.
Cesta pokračuje po kruhovej dráhe na oblet odvrátenej strany Mesiaca, kde astronauti zapínajú na 85 sekúnd motor CSM, ktorý zvýši ich rýchlosť (asi 8000 km/h) potrebnú na uvedenie lode na spiatočnú dráhu k Zemi.
Po vynorení z odvrátenej strany Mesiaca Schmitt komentuje televízny prenos, ktorým sa poskytuje televíznym divákom neviditeľná tvár Mesiaca - kráter Ciolkovský so šírkou 300 km. Schmitt: „Môžete s nami pozorovať oblasť na severnej pologuli Mesiaca, ktorú ľudia zatiaľ ešte príliš často nevideli. Vlastne sa na tomto až teraz začína pracovať a dúfam, že sa práca tak rýchlo nezastaví".
Potom kamera zachytáva More pokoja, kde po prvýkrát pristáli ľudia v Apolle 11.

Loď sa rýchlo vzďaľuje od Mesiaca a nakoniec televízni diváci vidia celý Mesiac ako guľu. Cesta domov bude trvať ešte celé tri dni.

Cernan: ,,Projekt ApolIo urobil prvý krok na uskutočnenie zdanlivo nemožného sna. Verím, že budúce úspechy už dosiahne celé ľudstvo. Toto bol len začiatok. Začiatok, ktorý sa neskončí, kým v človeku zostane túžba po poznaní."
V nedeľu ráno Houston budí posádku americkým evergreenom Domov na sviatky ... Cernan a Schmitt už svoje vykonali, a preto sú v pohode. Evans musí ešte vystúpiť do vesmíru, mimo CSM, aby zo SM odmontoval a doniesol dovnútra dve kazety s filmami, puzdro so záznamami o radovej sondáží povrchu Mesiaca a kazetu s piatimi pokusnými myškami. Trvalo mu to plných 35 minút.
Evans: „To je obrovské! Hovorte si, čo chcete, kto toto neskúsi, nie je skutočný astronaut!" Takto Evans po prvýkrát ochutnal vesmír.
V pondelok posádka uskutočňuje palubnú tlačovú konferenciu, kde hlavným rečníkom je Schmitt.

Schmitt: „Najdôležitejším cieľom šiestej americkej výpravy na Mesiac bolo nájsť tak najstaršie, ako aj najmladšie horniny. To sa nám podarilo. Za najdôležitejšiu považujem pomarančovú horninu, na ktorej sú viditeľné zmeny, aké na pozemských horninách spôsobuje horúca voda alebo plyny. Ale to neznamená, že tieto zmeny vznikli vplyvom sopečnej činnosti!"

Iste bude zaujímavé priblížiť, ako si na svoj posledný let spomína sám E. A. Cernan: „Vesmírna loď ApolIo 17 odštartovala 7. decembra 1972, tridsaťtri minút po polnoci. Preleteli sme cez hmlistý opar a ocitli sme sa v nádhernej tme. Jack Schmitt nadšene vykríkol: „Panebože! Toto je naozaj paráda!" Pripadalo mi, že náš vždy tichý geológ prepašoval na palubu namiesto seba dvojníka. keď sme sa dostali na obežnú dráhu, začal pozemnej kontrole v priamom prenose opisovať všetko, čo vidí. Nevynechal hádam jediný mráčik, nad ktorým sme leteli. „Ty si úplný meteorologický satelit," podpichovali sme ho, ale súčasne aj povzbudzovali, aby hovoril ďalej. Veď bol prvým vedcom, ktorý sa dostal do vesmíru. Dovtedy tam NASA posielal len profesionálnych letcov.

O tri dni sme doleteli k Mesiacu a vstúpili na jeho obežnú dráhu. Taký pohľad si Jack nedokázal predstaviť ani v najsmelších snoch. Na okamih z toho všetkého onemel. Slnko ožarovalo vysoké vrcholky hôr. Postupne sme rozoznávali okraje kráterov a nerovnosti povrchu, ktoré sa kúpali v zlatistých lúčoch alebo sa ukrývali v hlbokom tieni.

Na druhé ráno sme sa s Jackom odpútali od Challengera a začali sme zostupový manéver. Vďaka simulátorom na Zemi som poznal miesto pristátia lepšie ako vlastnú dlaň. Vo výške 2 100 metrov som mesačný modul naviedol do vertikálnej polohy, takže plyn z raketového motora smeroval takmer kolmo na mesačný povrch. Klesali sme rýchlo nadol, ako keby sme leteli v rýchlovýťahu. Stále sme klesali. Onedlho sme dosiahli výšku, v akej lietajú práškovacie lietadlá. Preleteli sme nad majestátnymi Sošnými pahorkami, a keď sme sa vrútili do juhovýchodného ústia údolia Taurus - Littrow, posiateho krátermi, zmocnilo sa ma odveké vzrušenie cestovateľov. Mal som pocit, že vstupujeme do mýtickej a neznámej krajiny.

Zo slúchadiel v prilbe som zreteľne počul, ako mi Jack číta údaje z počítača a radaru. „Rýchlosť deväť metrov za sekundu, letová výška necelých stopäťdesiat metrov. To je trochu vysoko, Geno", - „Fajn". Znížil som letovú výšku a zamieril na miesto pristátia.

Ked som ťukol prstom do malého gombíka, Challenger zareagoval presne ako hodinky. Blížil sa k pristávacej zóne, akoby ho tam priťahoval magnet.
Nachádzali sme sa tesne nad povrchom. Okolité hory sa zrazu týčili vysoko nad nami. Majestátny Severný masív, ktorý sme mali po pravej strane, bol nečakane vyšší než šesťdesiatjeden eiffeloviek a južný masív po ľavej strane sa vypí­nal sedemkrát vyššie ako newyorský mrakodrap Empire State Building.

Tesne pred pristátím som ustálil polohu pristávacieho modulu. Zvírený tmavosivý prach nám zakrýval výhľad z okienok. „Pripravený na dosadnutie", zahlásil som, „Pripravený! Sedem a pol metra, odpovedal Jack".
„Dostatočná zásoba paliva. Šesť metrov. Tri metre"

Z pristávacích nožičiek modulu viseli na jeden a pol metra dlhých lankách senzory. keď sa jeden z nich dotkol mesačného povrchu, rozsvietilo sa na mojom paneli modré svetlo. Vypol somraketový motor. Zostúpili sme posledných pár metrov, modul sa raz zachvel a v trochu naklonenej polohe dosadol do plytkej priehlbne.
„Houston, Challenger pristál!" hlásil som radostne" a odtiahol stuhnuté ruky od ovládacích prvkov. O štyri hodiny som sa pospiatky vysunul cez neveľký prielez a opatrne som začal zostupovať po rebríku na povrch Mesiaca. Na chrbte som niesol batoh s kyslíkovým prístrojom.

Spustil som ľavú nohu. Kontakt. Môj sen sa splnil! Na mesačnom povrchu je odtlačok Cernanovej nohy!
„Rád by som prvý krok Apollla 17 venoval všetkým, ktorí umožnili náš let", oznámil som do Houstonu.

„Panebože, to je neuveriteľné!"

Pomaly som sa obrátil a začal som sa rozhliadať okolo seba. Bol som ohromený tichou, majestátnou samotou. Zároveň som však cítil, že sem patrím.
Onedlho zišiel po schodoch aj Jack. Pripadal si ako v geologickom raji.

Zajasal som: „To je ale nádhera!"

Jack na to: „Pravdepodobne je to porézny veľmi jasne sfarbený porfýr. Poréznosť odhadujem asi na pätnásť percent".

Iskrivé čiastočky horniny sú teda kryštály, v ktorých sa odrážajú slnečné lúče. Každý z nás vnímal povrch Mesiaca úplne inak. Boli sme absolútne nesúrodá dvojica!

Najprv sme s Jackom museli vyložiť elektromobil. Dať ho dohromady nebolo vôbec jednoduché. Znamenalo to poskladať kolesá, sedadlá a protiprachové blatníky. Pripadal som si, akoby som skladal bicykel.
Na skafandre, priezory, rukavice a náradie sa nám lepil prach ako na magnet. „Mám dojem, že sme tu už týždeň", poznamenal som, keď som sa ho zbytočne pokúšal striasť.

Len čo sme elektromobil zostavili, okamžite sme naň upevnili najzložitejšiu zostavu vedeckých prístrojov, aká sa kedy pri výpravách na Mesiac použila. Rozbehol som sa na plný plyn, no takmer okamžite som musel spomaliť a pokračovať krokom, pretože na trase boli samé krátery.

Často som musel obchádzať veľké balvany. Všetky nebezpečné miesta sčasti zakrýval prach. Mysleli sme si, že to bude príjemná vychádzka, no v skutočnosti sme sa pustili do poriadne nebezpečného podniku.
Navyše sa nám odlomil jeden blatník, a tak sa za nami ťahal dlhý oblak prachu, ktorý napokon celkom zaprášil nielen nás, ale aj naše jemné prístroje.
Na mesačnom povrchu sme prežili vyše sedem hodín. Potom sme sa špinaví a vyčerpaní vrátili do Challengera. Zo všetkého náradia na palube nám urobila najväčšiu radosť metlička vedľa rebríka. Dnu sme vliezli, keď sme sa s Jackom navzájom dôkladne oprášili.

Kým sme spali, inžinieri prišli na spôsob, ako zhotoviť náhradný protiprachový blatník. keď som sa pustil do jeho výroby, radili mi, čo mám spraviť. Nakoniec som ho naozaj vyrobil, ibaže na druhú sedemhodinovú výpravu sme vyštartovali s meškaním.

Naším prvým cieľom bol kráter Nansen, ktorý leží na úpätí Južného masívu. Asi hodinu sme skúmali balvany, ktoré sa dávno skotúľali z mohutnej hory vysokej 2 400 metrov. Takým spôsobom sme získali geologické vzorky bez toho, aby sme sa museli šplhať až na vrchol. Pre geologický prieskum to bola zlatá baňa, a tak nám Houston na maximum predĺžil čas, ktorý sme mohli zostať vonku.
V ten deň sme prešli asi dvadsať kilometrov. Jack nebol veľmi nadšený, že sa musíme ponáhľať, ale v kráteri Shorty si všetko vynahradil. Zrazu sa zastavil a zahľadel na miesto, kde nohami odhrnul vrstvu prachu. „Tu je hornina pomarančová!" vy­kríkol.

Vravel som si, že sa priveľmi nadýchal kyslíka. Nič farebné tu predsa nemôže byť! Všetko som nechal tak a šiel som sa pozrieť. Naskytol sa mi úchvatný pohľad. „Máš pravdu! Je pomarančová!"
Uvedomovali sme si, ako rýchlo nám ubieha čas, a preto sme pracovali ako kopáči platení úkolovou mzdou. Získané vzorky sme vkladali do vreciek a označovali ich vysačkami. Aj po mnohých rokoch odborníci vyhlasovali, že pomarančová hornina je jeden z najprekvapujúcejších objavov celého programu ApolIo.

Na posledný sedemhodinový výlet po Mesiaci sme sa vybrali 13. decembra. Vyrazili sme hneď po raňajkách. Tentoraz sme sa vydali k strmým svahom Severného masívu. Po návrate k modulu sme zašli na úpätie Sošných pahorkov a ku kráteru Van Serg, kde sme nalámali kusy hornín a rozsekali ich na menšie kúsky.

keď sme sa vrátili k Challengeru, oprášili sme sa a naložili ostatné kazety so vzorkami. Zdržali sme sa na Mesiaci dlhšie, prekonali sme väčšie vzdialenosti než predchádzajúce posádky a dovedna sme nazbierali asi 110 kg vzoriek.
Vzdialil som sa s elektromobilom kúsok od lunárneho modulu, aby mohol na druhý deň zachytiť televíznou kamerou náš štart z Mesiaca. Keď som z neho zliezol, kľakol som si a palcom som vyryl do lunárneho prachu Tracyn monogram. Vedel som, že tam zostane neporušený dlhšie, ako si ktokoľvek vie predstaviť. Potom som sa vrátil k modulu a vyliezol na palubu".

Vesmírna loď Apollo 17 sa vracala z Mesiaca po najpresnejšej dráhe z pilotovaných lodí Apollo a všetko sa dialo podľa pôvodného programu. Aj jej pristátie v utorok 19. decembra 1972 (20,24 SEČ) vo vlnách Pacifiku na juhovýchod od Samojských ostrovov bolo jedným z najpresnejších. Bola to najdlhšia výprava, trvala 12 dní 13 hodín a 52 minút. Po necelej polhodine spolupráce žabích mužov a helikoptéry usadla vesmírna loď Apollo 17 - jej veliteľský modul - na palubu materskej lietadlovej lode Ticonderoga.

Na lodi vládlo nadšenie, ale jeden muž - te­levízny komentátor - okrem veľkej radosti, prejavoval istú nervozitu. Len čo loď Apollo 17 položili na palubu, otvorili sa dvere a za veľkého nadšenia vystúpili astronauti. Televízny komentátor kladie prvú otázku kap. E. A. Cernanovi, veliteľovi lode: „Ako sa cítite doma vo vlasti?" Cernan pohotovo a prekvapujúco odpovedá: „MÔJ DOMOV JE SLOVENSKO, MOJA VLASŤ JE USA".

V MSC v Houstone, ba v celom NASA v tých okamihoch zavládla jednak radosť z perfektne ukončeného letu Apolla 17, jednak zármutok, ba rozčarovanie z toho, že práve vtedy, keď sa podarilo perfektne zvládnuť lety s ľudskou posádkou na Mesiac, musí sa najrozsiahlejší, najodvážnejší, ale aj najdrahší projekt ľudstva ukončiť pre nedostatok financií.

Naplánované projekty Skylab a ApolIo - Sojuz sú len slabou náplasťou za projekt Apollo. K slovu sa hlási nová technika a technológia letov okolo Zeme - raketoplány. Ale to sú len lety okolo Zeme! Pôvodné prognózy letov na Mesiac okolo roku 1985 sa neuskutočnili a súčasné prognózy ich posúvajú až do prvej, resp. druhej desiatky rokov tretieho tisícročia.

Pri príležitosti misie Apollo 17 napísal spisovateľ Ľubomír Feldek po vstupe E. A. Cernana na Mesiac 11. decembra 1972 báseň „Slovák na Mesiaci". Báseň sa v tom čase žiadne noviny neopovážili uverejniť. Stalo sa tak až v roku 1986 v rovnomennej knižke. Autor ju poslal aj Cernanovi, v anglickom preklade - a páčila sa mu.

Slovák na Mesiaci
A ten Cernan,
čo si po Mesiaci
vykračoval pavúčimi krokmi,
je náš Čerňan!
Takto jeho dedo
šiel do sveta pred päťdesiat rokmi.
Cernan mohol
ako Houston kázal
zbierať skalky, bohvie načo súce,
a vrátiť sa s nimi na zem z neba
vďaka tomu,
že sa nedokázal
vrátiť z Ameriky na Kysuce
Čerňan s krajcom chleba.
(Čo chýbalo
iba stupienok,
aby sa mi na Mesiaci zjavil
môj stratený dedo Stupianek!)
Tak vždy v cudzích básňach, vynálezoch bolo Slovensko
jak zbojník v lesoch.
Tisíc rokov mešká,
chúda naše!
A prvé sa vyviezlo až hore,
len tak, zo zbojníckej samopaše
aj cudziemu vozu na rázvore!